Šaty
Šaty
Šaty sa zhotovovali z dlhých, širokých pásov látky, ktorá sa sčasti zošila, alebo pospínala opaskami a sponami priamo na tele. Dôležité bolo, aby látka bola pekne utkaná a ozdobená, no najdôležitejšie bolo s akou noblesnosťou sa nosila. Tkanina sa nariasila do záhybov podľa veľmi presných a zložitých pravidiel.
Roľníci a robotníci nosili exómis, ľahký voľný šat, zopätý na ľavom pleci. Bol to najjednoduchší druh tuniky, zhotovený z tmavej vlnenej tkaniny. Exómis bola vlastne prostá obmena chitónu, tradičného odevu, ktorý nosili muži a s malou obmenou i ženy.
Chitón sa podobal tunike tým, že mal tvar vreca bez dna a na ľavom pleci alebo na oboch ho zošili či zopli sponou. Zdobil sa pásom, ktorým sa tkanina nariasila so hlbokých záhybov na prsiach – kolpos. Vojaci si chitón opásali o čosi vyššie ďalším opaskom, ktorý vytvoril ešte jeden kolpos.
Chitón siahajúci až po päty (chitón podérés) nosili vysokopostavené osobnosti, kňazi a pri niektorých príležitostiach i ženy. Krátky chitón, siahajúci po kolená, nosili najširšie vrstvy obyvateľstva, pretože bol pohodlný, mládež nosila často celkom krátky chitón bez pása.
Na exómis a chitón si Aténčania obliekali plášť, a to slávnostný, bohatý a široký, z jemnej vzorkovanej látky, alebo krátky, prostý, známy ako himation.
Kým chitón a exómis bývali bielej alebo krémovej farby, plášť bol pestrý: purpurový, modrý, fialový, šafránovožltý, olivovozelený alebo ozdobený pestrofarebnými pásikmi. Nariasiť plášť do záhybov bola vec zložitá a od nej závisela miera elegancie a štýlu osoby, ktorá plášť nosila. Najprv sa zahaľoval chrbát a plecia tak, aby rohy štvorhranného kusa látky viseli vpredu. Tie si potom natiahnutým pravým ramenom prehodili nariasené cez ľavé plece a rameno dozadu, takže splývali dolu chrbtom. Aténčania tento spôsob volali „odiať sa napravo“, čím vystihovali pohyb pravej ruky, ktorou chytili roh plášťa, vychýlili ho doprava a prehodili na ľavé plece.
Charakteristickým doplnkom tuniky a himatia bola dlhá palica zakončená podobne ako barla priečnou rukoväťou, ktorou sa pri opieraní pridržiavali pod pazuchou záhyby himatia. Vojakom klasický plášť himation nevyhovoval, pretože im prekážal v pohybe. Vojaci preto nosili na tunike kratučký pláštik z hrubej pevnej tkaniny, zopätej na pleci sponou: bola to chlamis a nenosila sa nikdy bez tuniky.